Ako som sa stal Majstrom Slovenska v kategórii od 30 – 39 rokov
Tento článok je oveľa dlhší, ako som pôvodne chcel. Nedalo mi však vynechať ani jednu stať 
. Kladiem si otázku, či sa niekto v dnešnej dobe prekúše až na koniec. Ak aj nie, budem mať spomienku a záznam mojich myšlienok vo veku 38 rokov. Bude to mať pre mňa väčšiu hodnotu ako medaily, poháre a trofeje, ktoré aj tak skončia v krabici.
V prvej polovici sa dočítate celý môj cyklistický príbeh. Druhá časť bude náhľadom do konkrétneho preteku – spojené Majstrovstvá Slovenskej a Českej republiky kategórie Masters 2025 v Kláštore pod Znievom. Pokúsim sa vám opísať môj príbeh počas 100 kilometrov: priebeh, taktiku a moje myšlienky počas preteku…
Ako funguje súťažná cestná cyklistika na Slovensku
Ak by sa tento príspevok odhodlal čítať aj niekto, kto v cyklistike úplne nie je doma, vysvetlím, ako funguje systém pretekov na Slovensku.
Kým ste v kategóriách mládeže, môžete jazdiť Slovenský pohár (SP). Vekové kategórie sa striedajú po dvoch rokoch: do 12 rokov mladší žiaci, do 14 rokov starší žiaci, do 16 rokov kadeti, do 18 rokov juniori. Juniori u nás štartujú na pretekoch SP často s hlavnou kategóriou mužov – Elite (nad 18 rokov). Majstrovstvá Slovenska sú vyhlásené aj pre mužov do 23 rokov.
Ak ste dosiahli vek aspoň 30 rokov, môžete stále súťažiť v kategórii Elite, ale máte možnosť pretekať aj ako veterán. Jednotlivé veteránske kategórie u nás sa nazývajú: Masters A (30-39 rokov), Masters B (40-49 rokov), Masters C (50 – 59 rokov) atď. Podľa toho koľko sa dožijete, či ešte v danom veku máte odhodlanie porovnávať sa s rovesníkmi, alebo vám to dovolí manželka – ak nejakú máte 
.
Okrem týchto pretekov ešte existujú cyklomaratóny. Na tých sa môžu zúčastniť všetci cyklisti: „hobbíci“ bez licencie, Masters pretekári, ale aj Elite muži. Keďže som začal s cyklistikou až po vysokej škole, nestihol som si zapretekať v mládežníckych kategóriách. Napriek „pokročilejšiemu veku“ – 38 rokov (teraz sa zasmejú 60-roční a starší) – si občas zapretekám aj na pretekoch Slovenského pohára, aby som videl, kde sa nachádza úroveň našich elitných mužov a najlepších juniorov.
Ako som spomínal, s cyklistikou som začal pomerne neskoro – žiaľ (alebo našťastie), si už nezapretekám na Tour de France ani iných veľkých profesionálnych pretekoch. Niektorým sa bude táto úvaha zdať nezmyselná, ale vedzte, že niekedy od známych dostávam otázky podobného typu
.
Čo predchádzalo mojej cyklistickej „kariére“
Odmalička som sa venoval športu. Ako dieťa to bol futbal, od asi desiatich rokov naplno tenis – ako mládežník súťažne. Simultánne s tenisom som začal tesne pred 15 rokom s činkami a moja súťaživosť viedla k nejakým medailám v mládežníckych kategóriách v silovom trojboji. Najcennejší bol juniorský titul Majstra Slovenska, keď so mal 22 rokov. Vedel som, že je to moja posledná súťaž, keďže v mužskej kategórii som už v tomto športe súťažne pokračovať nechcel.
Medzitým som chodil na Fakultu telesnej výchovy a športu. Obdobie môjho štúdia malo veľký vplyv na moju cyklistickú budúcnosť:
- V tomto období začal profesionálnu kariéru Peter Sagan a priznávam, že som patril k jeho ULTRAS fanúšikom
- 4 roky na internáte som zdieľal izbu s Jurajom Karasom (týmto ho pozdravujem a aj mu ďakujem), ktorý práve zakladal svoj tím Proefekt – dnes v našom slovenskom cyklistickom rybníčku jeden z najlepších tímov
Začiatky s aktívnou cyklistikou
Bicykel som si kúpil až po vysokej škole (keď som si ho mohol dovoliť) v roku 2012. Bol to hliníkový polygon. „Hodil“ som tam hladké plášte a trénoval som prevažne na ceste. Jeden z mojich prvých výjazdov smeroval na bratislavský Kamzík. Išiel som s kamošom jeho tempom a napriek trom prevodom vpredu som po prepálení tempa musel v polovici kopca zísť z bicykla (pritom to nie je nijako zvlášť náročný kopec).
Napriek tomu, že ako dieťa som bol jeden z najlepších vytrvalcov, roky silového tréningu túto prednosť extrémne potlačili. Navyše som mal 95 kg prevažne svalovej hmoty a to je v kopci extrémna záťaž. V škole nám hovorili, že s rýchlosťou sa musíš narodiť a vytrvalosť môžeš natrénovať. Táto skúsenosť ma nepoložila, práve naopak a už o niekoľko týždňov som toho istého kamoša v kopci porazil 
.
Prvé skúsenosi s pretekaním
Prišli v roku 2014. V ten rok som si kúpil aj prvý cestný bicykel. Napriek tomu, že som trénoval 95% času na ceste, ako prvý pretek som si zvolil horský maratón. A to bola chyba. Tí, ktorých som v kopci predbiehal, ma predbiehali v zjazde. Moja súťaživosť znamenala pretekať nad svoje možnosti (dnes som už rozumnejší) a asi štvrtý pád v zjazde znamenal vykĺbenú kľúčnu kosť. Rekonvalescencia bola extrémne dlhá, vzpažil som asi po trištvrte roku – na bicykli som bol samozrejme asi už po dvoch, troch týždňoch.
Nasledujúce možno tri roky som sporadicky štartoval na cyklomaratónoch. Začiatky boli naozaj ťažké. Aj na amatérskych pretekoch som končil v druhej polovici štartového poľa. Navyše každé preteky pre mňa znamenali kŕče v predných stehnách, zadných stehnách aj lýtkach. Počas mojich prvých 5 pretekov som navyše zaznamenal 3 pády!! Bol som celý zodratý a spálený, našťastie nebolo nič zlomené ani vykĺbené… Hovoril som si vtedy, že čo je to sakra za šport a kládol som si otázku, či je to normálne a či to takto bude pokračovať aj ďalej. Našťastie nepokračovalo…
Založenie klubu
Ako som sa postupne dostával do komunity, zistil som, že okrem cyklomaratónov existuje Slovenský pohár veteránov. Na to, aby som sa zúčastnil, som potreboval licenciu („registračku“ od Slovenského zväzu cyklistiky – patriť k nejakému klubu). Po skončení štúdia som sa začal živiť ako tréner vo fitnesscentre. Dlhšie som sa zahrával s myšlienkou, že by som rád trénoval aj to čím momentálne žijem, to čo ma práve baví. Na to, aby som trénoval cyklistov som sa však bez dostatočných skúseností nevedel odhodlať.
Proces urýchlil ďalší Karas. Tentokrát Braňo Karas, s ktorým sme sa poznali z vysokej školy. Ponúkol mi možnosť trénovať deti v Cycling Academy Bratislava. Bolo to v roku 2018. Pritom držiteľom licencie trénera cyklistiky som bol už od roku 2014. Nazbieral som prvé skúsenosti a potvrdil som si, že trénovanie cyklistiky je to, čomu sa chcem venovať.
Po roku som chcel fungovať efektívnejšie. Sám som tiež chcel mať licenciu a pretekať na SP Masters. S mojou polovičkou a s Marekom Paulechom (s ktorým som ako tréner spolupracoval) sme založili klub pod názvom CK SLAVKO BRATISLAVA v roku 2019. Zo začiatku som trénoval niekoľko šikovných „teenagerov“, s ktorými bol tréning naozaj zábava – Denis, Matúš, Filip, Tomáš, celkom šikovná kadetka Katka (mala to s chalanmi ťažké)…
Spolupráca s Romanom
Koncom roku 2019 ma ako trénera oslovila neskoršia hviezda našej amatérskej scény – Roman Bachratý. Chcel začať s tréningom cyklistiky a cieľom bolo pretekať. Nemal žiadne skúsenosti a predstavu o tom, koľko a ako trénovať. Spolupráca sa nám veľmi podarila, ale to je iný – takmer neuveriteľný príbeh. V každom prípade bol Roman a jeho nevídané zlepšenie ďalšia dôležitá súčasť skladačky môjho malého úspechu…
Denne sme komunikovali, chodili na tréningy, spoločne na preteky. Aj keď bol neskúsený a cyklistiku nemal ani napozeranú (ja som strávil pozeraním cyklistiky tisíce hodín), mal prirodzený talent a čuch na to, čo spraviť na pretekoch. Navyše bol veľmi bojovný a nič si neodpustil. Sledoval som jeho extrémne rýchly progres. Trénerom som bol síce ja, ale od svojho zverenca som sa mnohému naučil…
Víťazná mentalita
Roman čoskoro začal víťaziť. Síce bol mojím zverencom, ale nebol od začiatku v našom tíme – licenciu mal najprv v Jablonici, potom Trnava cycling team. Medzičasom som pracoval na klube a tréningoch mládeže. Do klubu sa prihlásila na konci roka 2021 (14-ročná) Nina Andacká. V nej som po prvých tréningoch odhalil talent. Už po necelom roku tréningu – 2022 získala prvé pódiá na SP mládeže.
Ako rástla jej výkonnosť, chcel som zabezpečiť lepšie podmienky pre pretekárov. Preto som oslovil na konci roka 2023 nášho budúceho partnera SanaClis. Hneď ako sme sa dohodli na spolupráci, volal som Romanovi, že je čas, aby vstúpil do tímu. S Romanom a Ninou sa začala v tíme budovať víťazná mentalita. Chcel som pridať tiež nejaké pekné výsledky, aby som všetko nenechal na naše dve hviezdy a tiež som sa chcel odvďačiť nášmu novému partnerovi.
2024
Už niekoľko rokov som mal výkonnosť na to, aby som na našich amatérskych pretekoch vedel bojovať s najlepšími. V roku 2020 som si vyskúšal aj prvé preteky Slovenského pohára elite, keď som na kritériu prišiel v hlavnej skupine. Aj keď sa moje výsledky zlepšili, k víťazstvám stále čosi chýbalo.
Chýbalo im niekoľko hodín tréningu ročne navyše, ale hlavne pravidelnejšia účasť na pretekoch. V roku 2024 som mohol absolvovať s kľudnejším svedomím bohatšiu pretekovú sezónu – bolo to vďaka priestoru, ktorý vytvoril SanaClis, a aj vďaka tomu, že klub rástol. Nemôžem samozrejme zabudnúť na podporu a toleranciu zo strany rodiny .
V tejto sezóne som si definitívne potvrdil, že výkonnostne patrím medzi najlepších v našej kategórii a začal som sa pravidelne objavovať na pódiách SP Masters a v čelných skupinách na cyklomaratónoch.
Sústredenie na Tenerife 2025
Na jar – vo februári som absolvoval svoje prvé (pred)jarné sústredenie. Primárne bolo pripraviť Ninu na sezónu, ktorá mohla rozhodnúť o jej cyklistickej budúcnosti – to sa nám podarilo 
. Vybrali sme bez kompromisov Tenerife – 15 dní na konci februára. U nás sa vtedy dá veľmi ťažko trénovať, tam máte istotu dokonalého počasia a neskutočných tréningových možností. Boli sme menšia skupinka: Nina, Roman, ja, Dominik, Andrej. Sústredko vyšlo parádne a všetkým sa silno zapísalo do nôh
Sezóna 2025
Sezóna začala neskutočne. Prvý cyklomaratón v Prievidzi sme s Romanom iniciovali hneď na začiatku únik dňa. Bolo nás tuším 6-7. V závere som sa trošku obetoval pre Romana a hneď prvý maratón sa stal našou korisťou. Roman celkovo prvé miesto a ja som po odpracovaní obsadil celkové 4. miesto. Nina navyše v tom istom čase dominovala na 1. kole SP žien a junioriek, keď sólojazdou deklasovala konkurenciu. Príprava priniesla svoje ovocie, začiatok ako z rozprávky…
Ako sezóna pokračovala, zbierali sme pódiá a víťazstvá ako na bežiacom páse. Ja osobne som mal 2 hlavné ciele sezóny. Moju srdcovú záležitosť, preteky v oblasti môjho rodiska (pochádzam z Revúcej) pod názvom Rudnou cestou okolo Jelšavy. Veľkým cieľom boli samozrejme spojené Majstrovstvá SR a ČR, ktoré sa konali v tradičnej cyklistickej lokalite – Kláštor pod Znievom. Nasledujúci deň po MSR bolo navyše Letape Tour de France v Bratislave. Jedným z hlavných sponzorov je náš partner SanaClis, čiže to bola pre tím veľmi dôležitá udalosť.
Preteky v Jelšave boli prvý raz zaradené aj do seriálu Slovenský pohár Masters a súčasne do Východoslovenskej cyklistickej ligy. Roman mi oplatil pomoc v Prievidzi a mne sa skutočne podarilo tieto preteky celkovo vyhrať.
Na Letape som nakoniec na kratšej trase obsadil druhé miesto: prvý bol Španiel, tretí Poliak. Vyhrali sme tiež tímovú súťaž. Bolo to v nedeľu (24.08.2025), jeden deň po mojom najdôležitejšom preteku v roku 2025.
Príprava pred majstrovským pretekom
Do Kláštora pod Znievom sme prišli s Romanom v piatok – jeden deň pred pretekom. Podvečer sme si ešte prešli trať, pridal sa k nám dobrý vrchár, ktorého poznáme práve z Jelšavy a z Východoslovenskej cyklistickej ligy – Peter Kráľovský. Peťo bol druhý deň Romanovým súperom v kategórii 40-49 rokov. Na MSR jednotlivé kategórie štartujú osobitne a trochu sme preberali taktiku v tejto kategórii. Vedeli sme, že medzi najväčších Romanových súperov bude patriť Dušan Kozel.
Rýchla trať s jedným dlhším kopcom
Trať v Kláštore je zvnená, pred záverom je dlhší kopec, ktorý ale nie je úplne „vrchárska záležitosť“. Posledných 8km je mierny zjazd a v úplnom závere je zákruta 180°, asi 50 metrov pred cieľom. S Romanom sme sa zhodli, že do tej zákruty treba ísť z prvého miesta.
Bavili sme sa aj o mojich súperoch. Vedel som na základe prípravných pretekov, že silný v poslednom kopci bude domáci Patrik Kubala a zhodli sme sa s Romanom, že do úniku nemôžem nechať odísť Rada Rehoru – silný tempár.
3, 2, 1… štart
Ráno bolo čerstvo. Našťastie bol ostrý štart hneď od začiatku, a tak nám nebola zima. Štartovali sme už druhý rok po sebe s českými rovesníkmi, minulý rok bol „majstrák“ v ČR. Čakali nás dve približne 50 kilometrové kolá. Každý cyklista má počas pretekov svoj vlastný príbeh, ja som videl priebeh nasledovne…
Nádejný úvod
Prvé kolo sa mi išlo parádne, s veľkou rezervou. Nie úplne krátky únik v prvom kole skúsil Matej Shrek Mydla. Dostihli sme ho v najdlhšom kopci. Niektorí pretekári strácali kontakt už v prvom kole. V najdlhšom kopci som nechával tempo na vrchárov, ale držal som sa relatívne pohodlne v čele skupiny. Keď som sa rozhliadal okolo seba, ako ostatným chutí stúpanie, tušil som, že budem jedným z najsilnejších. V duchu som si hovoril, že keď to takto pôjde ďalej, nakoniec im ja sám v záverečnom kopci nastúpim a všetkých nechám za sebou. Ale…
Taktická chyba
Na vrchole kopca sa pole trochu preriedilo. Zjazd sa nešiel veľmi rýchlo. Ako sa blížila cieľová čiara (prejazd kolom), profil sa začínal „narovnávať“. Tu som sa začal trochu nudiť a navyše som nechcel, aby sa „utrhnutí“ v kopci vrátili zadarmo naspäť do hlavného poľa. Vedel som tiež, že mi budú na rozdiel od vrchárov vyhovovať tvrdšie preteky aj na rovinatom – zvlnenom teréne.
Snažil som sa teda rozhýbať tempo. Pro forma mi odstriedal občas Paťo Gerhát, ktorý má silný ťah, ale nie je rozhodne vrchár – určite chcel šetriť sily na rozhodujúce fázy preteku. Cítil som, že so mnou nechce veľmi spolupracovať. Ja som však stále striedal niekoľko svižných „špíc“ a snažil sa rozhýbať tempo.
V tom prišiel zozadu razantný nástup…. Rehora, ktorého som nechcel nechať ujsť a pridal sa k nemu Jakub Bukovčák. V okamihu sa oddelili od hlavného poľa a nikto nereagoval. Videl som, ako sa mi majstrovský dres vzďaľuje. Spomenul som si na včerajší rozhovor s Romanom, ako som mu hovoril, že Rehoru určite nenechám ujsť. Roman samozrejme súhlasil, že to určite nemôžem…
Buď alebo…
Únik sa necelých 50 kilometrov pred cieľom rýchlo vzďaľoval a musel som sa rozhodnúť, čo podniknem. Hrozilo, že v skupine zavládne veľké taktizovanie a náskok neskôr nedokážeme zmazať. Rozhodol som sa naplno zaútočiť samostatne, keďže som nechcel celý „balík“ sám ťahať, ani riskovať absolútnu anarchiu v hlavnom poli.
V tejto fáze preteku bola krajina otvorená, takže som presne vedel, ako ďaleko je uniknutá dvojica. V hlave som si aj počítal sekundy, koľko strácam, ale mozog túto informáciu už vymazal. Viem len, že som išiel absolútny šrot a dvojica (hlavne Rehora) bojovala do poslednej chvíle, aby som ich nedocvakol. Trochu som dúfal, že by ma mohli počkať… Keď sa teraz pozerám do záznamu na moju jazdu, sťahovanie mi trvalo zhruba 5 minút pri priemernej rýchlosti skoro 55 km/h. Nakoniec sa mi podarilo únik „docvaknúť“ a po vzájomnom súboji sme chvíľu formálne pokračovali v trojici. O pár minút nás samozrejme dostihlo hlavné pole.
Frustrácia a následná konsolidácia
Bol som na seba v tej chvíli veľmi nahnevaný. Dobiehanie ma stálo extrémne veľa síl a išiel som naozaj naplno. Sám som vytvoril podmienky pre tento únik a nakoniec som sám na to najviac doplatil. Teda až na Rehoru, Bukovčáka a domáceho Petra Melichera. Ten vďaka chaosu, ktorý vznikol v hlavnej skupine pri našom úniku spadol („tak som počul“).
Chvíľu som si v hlave bedákal nad tým, ako som to doj…. pokazil. Na tieto preteky a na sezónu som sa pripravoval tak trochu aj mentálne a rýchlo som si povedal, že musím pracovať s tým, čo mám a snažiť sa urobiť to najlepšie vo zvyšnej časti pretekov. V tej chvíli som si zaumienil, že už do konca budem hrať mŕtveho chrobáka a možno si to ešte pred rozhodujúcim stúpaním ostatní favoriti medzi sebou tiež zbytočne rozdajú a minú nejaké sily.
Riskantná taktika
Musel som však jazdiť úplne na konci skupiny, aby som nechal priestor iným favoritom pri „schádzaní“ potenciálneho úniku . Táto situácia niekoľko kilometrov pred začiatkom stúpania skutočne nastala. Taktizovaním a vzájomným sa ponúkaním, kto sa kam zaradí, kto potiahne tempo, vznikla medzera a hneď z toho boli 2 skupiny. Ja som bol na chvoste druhej a trošku nervózne som sledoval, čo sa bude diať.
Videl som, že aj v našej skupine sú kandidáti na víťazstvo a vedel som, že len tak ľahko prednú skupinu nenechajú odísť. Hlava mi hovorila, že na 90% pôjdu do rozhodujúceho stúpania obe skupiny pohromade. Na jednej strane som si medlil ruky, že teraz si aj ostatní trošku zamakajú, na druhej strane som sa obával, či náhodou prvá skupina neodíde. Človek nikdy nevie…
Taktika pred stúpaním sa vyplatila
Našťastie to dopadlo podľa mojich predpokladov. Videl som, že potenciálni favoriti ťahali konečne „špicu“ v obidvoch skupinách. Nebol to boj na život a na smrť, ale keď musíte ísť tesne pred rozhodujúcim stúpaním s vyšším úsilím ako súperi, rozhodne je to nevýhoda.
Skupiny sa tesne pred stúpaním spojili a tempo začali udávať najlepší v kopci, predovšetkým domáci Kubala. Pretekári postupne odpadávali. Videl som ako odpadá Gerhát, Rehora, ako nereaguje na nástup Mydla… Ja som v stúpaní mal tiež čo robiť, ale nešiel som väčší šrot ako pri dobiehaní Rehoru. Na vrchole stúpania sme ostali piati – štyria Slováci a jeden Čech.
Posledné kilometre sa taktizovalo
Do cieľa ostávalo 8 kilometrov zjazdu, ktorý ale nebol veľmi technický. Záver bol takmer rovina, takže človek musel neustále tvrdo šliapať do pedálov. Zo Slovákov boli okrem mňa na čele dvaja vrchári – Kubala a Badiar. Vedel som, že v šprinte budem určite rýchlejší. Na moje prekvapenie s nami vydržal ešte jeden pretekár – Broda, ktorého som nemal prečítaného, ale na základe postavy sa dalo predpokladať, že bude silný v špurte. Ako som spomínal, záver bol navyše veľmi záludný a kto sa objaví prvý v poslednej zákrute, ten má takmer vyhraté.
Broda šiel neustále na chvoste skupiny. Ja som tiež neukázal všetky karty a skupina začala taktizovať. Skúsil som jeden tvrdý nástup. Keď som sa za seba obzrel, hádajte kto ma na čele skupiny schádzal – Broda. Skupina ma dostihla a do cieľa ostával možno kilometer. Netušil som, že nás v tej chvíli dobehla silná dvojica Patrik Gerhát – ktorý má veľmi rýchly šprint a prešibaný Matej Mydla (nazývaný aj Shrek).
Záverečný kilometer
Vpredu sme sa v závere ponúkali a už už som sa z čela pripravoval na rozhodujúci nástup, keď zničoho nič vyštartoval Mydla zo všetkých síl a rútil sa do poslednej zákruty. Bolo to možno 100 metrov pred poslednou zákrutou. V tej chvíli som myslel, že je definitívny koniec – okamžite mal náskok možno 10 metrov. Bolo jasné, že v poslednej zákrute bude prvý. Nebol však už čas na lamentovanie a vyrazil som najrýchlejšie ako som vedel plným špurtom za ním. Vedel som, že ak chcem mať šancu, musím brzdiť neskôr ako on a poslednú zákrutu musím ísť na absolútnej hrane.
Videl som, že zákrutu bude vyberať vonkajšou stranou – máte síce dlhšiu dráhu, ale nestratíte toľko rýchlosti – a tak mi ostávalo ísť zvnútra a nejako sa ho pokúsiť v závere predbehnúť. Aby ste rozumeli, ak máte takúto zákrutu 50m pred cieľom, zázraky už nespravíte.
Brzdil som na poslednú chvíľu a v zákrute som sa dostal na jeho úroveň. Vyberal som teda zákrutu zvnútra, cítil som ako sa mi zadné koleso dostáva do šmyku. Ten som našťastie ustál. Shrek nechal zaradený ťažší prevod a nakoniec som ho z vnútornej strany predsa predbehol.
Cítil som, že moja rýchlosť v závere nie je taká, akú by som si predstavoval. Počas tých 50 posledných metrov som nestihol súčasne naplno špurtovať a súčasne zaradiť adekvátne prevody, ale už som sa neobzeral, len som sa zo všetkých síl snažil dostať čo najskôr do cieľa. Cítil som sa v tom špurte ako čapták, ale stačilo to . Pódium nakoniec doplnil Maťo Mydla na druhom mieste a Patrik Gerhát na treťom.
Romanovi sa v Masters B stal v závere presný opak toho, čo mne. Skúsený, šikovný a silný Dušan Kozel ho predbehol v poslednej zákrute podobne ako ja Mydlu. A to sme si boli pred pretekom istí, že kto bude v tej zákrute prvý, má vyhraté. V cyklistike nie je nič isté…
Videozáznam z MSR a ČR v cestnej cyklistike Masters – Kláštor pod Znievom 23.08.2025
Pred rozhovorom zaznamenaný aj priebeh pretekov
